2014-03-30 | Krakova hoľa

header-krakovahola

V rámci vysoko taktického návrhu našho milovaného osvieteného predsedu sme sa rozhodli, že vyskúšame nový systém plánovania akcii v zmysle rozhodni sa o 5 minút 12. Zároveň bolo treba splniť podmienku č.2, ktorá obnáša interné vyhlásenie hovoriace o minimálnej účasti na túrach v okolí Malých Karpát (sorry ale fakt ich už máme pochodené odhora až dole). Tak kam potom ísť?

Trasa: Demänovská jaskyňa slobody tzblue Sedlo Machnatô tzblue Pod Krakovou hoľou tzblue Krakova hoľa tzblue Pod Krakovou hoľou tzblue Kosienky rázcestie tzyellow Sedlo Javorie tzred Pod Krčahovom tzgreen Lúčky tzgreen Demänovská jaskyňa slobody

Náročnosť: kondične mierne náročná túra v ľahkom teréne s celkovou dĺžkou približne 13km a prevýšením okolo 1000m. (náročnosť sa mení podľa ročného obdobia a výšky i stavu snehu na trase)

Využijeme výhodu v podobe hodinového bonusu pri zmene na letný čas. To nám dá nejaké to denné svetlo naviac za cenu menšej vyspatosti. Prijateľná výmena. Tak smelo do Demänovskej doliny, Nízke Tatry sú aj v tomto období lákavé. Najprv si dajme niečo nenáročné a zaujímavé, tamojšia jaskyňa bude dobré intro. Po obdržaní úvodného varovania o obrovskom počte schodov sa posúvame po podzemí, cestou dostávame informácie od tunajšej sprievodkyne. Už tomu chýba len nejaký zákerný permoník za rohom.

Po absolvovaní rekreačnej časti dňa začíname časť turistickú. Trasa je síce celkom do kopca, napriek tomu sa to zdá byť holubovka. Zobky zobky zobky…nič komplikované, takže vhodné na úvodný rozbeh. Sem tam stretneme nejakého turistu, ale ich počet sa vzhľadom na pekné počasie zdá byť malý. Zatiaľ to vyzerá na veľa muziky za málo námahy. To sa potvrdzuje v momente vyvalenia sa na slnečnom mieste ako had a čumenie na kopce oproti, kde je ešte slušná vrstva snehu. To sa nevidí každý deň, rochniť sa na lúke v jarnom štýle a zároveň všade okolo sa ešte hlási zima. Asi sme si vybrali dobrú trasu…

…teda dobrý začiatok trasy. Stúpajúca nadmorská výška začala prinášať občasné snehové polia. Onedlho bolo dokonca vidieť aj občasné miesta bez snehu. A teraz začína sranda.

Kto by si preboha na takú akciu bral ťažké boty? Pekne jarné obutie musí stačiť. Alebo možno aj nie. Sneh, ktorý je na povrchu primrznutý je do pohody, skoro ako chodník. Ale tam, kde zmrznútý nie je, tam sa už prepadávame. Nie nejak veľa, ale stačí to na to aby napadalo zvrchu do topánok. Zostávajú 2 možnosti. Alebo sa vrátiť alebo to prejsť. Viac ako samotný sneh začína demotivovať vzdialenosť od sedla. Zle spočítaný čas alebo?

Začína hovorovejšia časť, pravdoláskari, hipisáci, falošní slušáci pretvarkári a iná sluníčková zgerba: TU ODSTRIHNÚŤ

==============================================================================

No nič, neriešiť terén, ide sa vpred. A aj na kopec sa dostaneme. To prináša dobrý pocit, parádne výhľady, fotky a dokonca oceán. Bohužiaľ nie v scenérii ale v botách. Aspoň keby nebol Severný ľadový. Teraz čo s tým? Nejakú dobu sa patrí pobudnúť hore ale keď si človek s každým krokom pripadá ako kačica šľapajúca kapustu v sude howen, treba riešiť situáciu. A vtedy prichádza ten nápad. Jeden náš kolega v dávnych časoch o ktorých sa nepíše ani v knihách raz povedal múdru myšlienku – Kešti, urobíš za mňa tú changu? Hneď potom sa bohapusto a bez hanby vygrcal do vlastného ruksaku. A keď može byť v batohu Jack Daniels s treskou, prečo by tam nemohli byť nohy? Vyzuť sa a drb čungale do ruksačidla. Síce znenazdajky sa objavený turista pozeral jak bisexuál na mapu Thajska ale veď o tom predsa je tééé kááá RUM. Zobrať si náhradné fusekle dokáže každý. Ale narvať haxne do bagla, zaostriť na nekonečno a žrať pri tom bagetu na úplného hulváta, to sme my! Ach jo, tak by som si dal tresku a zapil ju Jackom….

Koniec zábavy, treba pokračovať vo zvyšku trasy. Tak že dobre, obujem znova tie odporné kačiaky. Pocitovo je to zhruba to iste ako obuť si 2 gigantické slimoše. Mokré jak puberťákov sen a studené jak moje svedomie. Ale veď nejak sa dostanem pod hranicu snehu a zvyšok už sa spraví. Hovno hovno zlatá rybka, z druhej strany je toho snehu trocha viac ako kultúra káže. Najprv si ponadávame len tak zľahka, stupeň vulgarizmov pozvoľne stúpa s hĺbkou prepadu. Ale po prdnutí do kosodreviny nad kolená ide slušnosť bokom. Až do momentu, keď prídu na rozum počty. Otázka znie: keď sa ja prepadnem do snehu ponad kolená, koľko sa asi tak prepadne nemenovaná osoba za mnou? Škodoradosť v priamom prenose sa nedá zastaviť, keď sa podaktorí našróbujú do snehu po pás a luxusne natesno. Každý štupeľ do vane by závidel. Odrazu ani nevadí motanie sa mimo značky, reštartujeme bránicu, pridáme do kroku a preč z bieleho pekla. [edit, Jankova dedukcia bola na mieste, predseda sa dral snehom, miestami po štyroch, miestami po bachore, a to sme ešte nevedeli čo nás čaká pri zostupe]

Medzitým zvoní telefón s predsedom na linke a otázkou kde si? No…pozrem na jednu stranu, na druhú. Tak kde asi som? Hovorím – “v hore”. To bolo stratou signálu preložené ako “hore”, čo po vyjasnení stavu vyústilo v nadávanie, vzhľadom na objektívne nevýhodnejšiu pozíciu volajúceho v snehu – už za snehom. [edit, my sme akurát kempili, rozumej stáli zapadnutý po stehná a v mojom prípade po pás v snehu, takzvanom “vajčáku” z ktorého ma neskôr ťahal Spojka, na rázcestí pod vrcholom a Janko ozaj “hore” nebol, tož asi ozaj bol “v hore”. Nadávanie bola len prirodzená reakcia na upozornenie, že na druhej strane Krakovej hole to je ešte lepšie… ]

Po povinnom prekonaní klesania nasleduje príchod v hodine dvanástej, teda v hodine necelej štvrtej a tesné stihnutie lyžiarskeho bufetu s ľudovými cenami. Cicuša za pultom vyplazila účet v hodnote 2,70 za pol litra sladkej vody. No nekúp to. Ešte počkať na ostatných účastníkov a hurá domov. Len…zdá sa, že to istú dobu potrvá. Ako obhajca zdravého životného štýlu som sa rozhodol, že určite nebudem čakať bez cigaretlí. Lenže lyžiarske bufetíky už zavreli, pumpa nikde. Tak šmah to na otočku do Mikuláša. Tie hnusné mokré boty čvachtajú ešte aj na pedáloch v aute. Ale veď máme v kufri tenisky. Po bizarnom nákupe s obsahom Petra light a 1 pár FUSEKLÍ sa s rehotom prezúvam na parkovisku. No turisti, veď vy pričvachtáte…

Aj pričvachtali. Predseda, v návale spokojnosti z nečakanej akčnosti výstupu rozdával objatia. Keby mal pruhované tričko, bol by to krásny pohľad na námorníka lúčiaceho sa s najlepšou šľapotou v prístave. Už k tomu chýba len pochvala pred naštartovanou čelovkou za zapožičanie suchých topánok. Nie zlý nápad nosiť v kufri dvoje boty. A keďže boty boli hlavným hrdinom a dvorným potápačom akcie, nedalo sa s úsmevom po oznámení o zatvorení chaty a bufetov ponúknuť: dáte si multivitamínový džús s príchuťou BOTAS?

[edit na záver, oceánografická výprava na Krabovu, ech, Krakovu hoľu skončila šťastne v našom dvornom podniku Planétka, kde nás všetkých (okrem pôstiacich) zachránil rum a masívna večera]

Komentáre